Časť druhá: Kde to sme???

Dočkali sme sa! Dnes je ten deň, kedy opúšťame prvýkrát nemocnicu – traja. Už to nie je také jednoduché, sadnúť do auta a ísť. Teraz už tu je kočík, vajíčko, kufor plný oblečenia a samozrejme náš malý potomok. Všade plno ľudí a my dvaja, samozrejme nadovšetko natešení novorodičia, predierajúci sa pomedzi ten dav, aby sme čím skôr nášho malého potomka dostali z tej ,, divočiny ” do bezpečia domova.

Po nekonečnej ceste výťahom a chodbami nemocnice sme konečne na parkovisku. Začína boj s preložením toho malého človiečika z kočíka do vajíčka (myslel som, že ho zlomíme na polovicu). Kočík! Ako sa len rozkladal? Ako to len ten človek pri tej jeho, tak super vyzerajúcej, prezentácií urobil? Pár minút to trvalo no podarilo sa. Kočík zložený v kufri, veci naložené a prichádza prvý plač. Čo sa deje? Azda sme mu nejako ublížili? Samozrejme, nič sa nestalo. Proste sa len zobudil. Moja milovaná na mňa pozrela ako na úplného neandertálca s úsmevom na perách a so slovami ,, Zvykaj si, deti plačú ”. A veru plakal. Skoro celú cestu. Ako keby chcel prekričať všetky pesničky v rádiu.

Dorazili sme. Sme doma. My dvaja novorodičia a náš nový malý šéf. Čo teraz? Len tak ľahnúť na gauč neprichádza do úvahy, to by Správny otec nikdy neurobil. A tak prichádzajú chvíle, kedy neviem kde sa podieť. Po pár hodinách nezmyselného motania sa po dome si začínam uvedomovať, že neovládam ani len štipku z toho čo moja drahá manželka zvláda v takej jednoduchosti a ľahkosti. Veď ona pôsobí ako by mala odchované už desiate dieťa (podotýkam, že to je naše prvé bábätko). Neuveriteľné ako sa v žene dokáže prebudiť mamičkovstvo. Je to ako keby mala kdesi uložený nejaký program – software, na ktorý sa dokáže bezdrôtovo pripojiť pri každom pohľade na to malé stvorenie.

A tak ja ako Správny otec sa snažím svojho potomka aspoň nejako zaujať – rozosmiať (vždy som sa čudoval prečo to tí rodičia robia tým deťom). Grimasy od výmyslu sveta. Hračky nie len v rukách ale aj v zuboch a keby sa dalo tak aj na ušiach. Všetko márne. To malé stvorenie ako keby cítilo tu moju neznalosť a neistotu. Na mamičku stačí jediný pohľad a hneď je úsmev na tvári. Darmo, mamka je mamka. Veď sú spolu úplne od začiatku. Pozná to azda každý, mamka je len jedna.

Po prvom prehranom boji (bude ich ešte veľmi veľa), treba vedieť uznať porážku. Dnes sa Správnym otcom ešte nestanem. Ale to by bolo príliš skoro. Tento ,, TITUL ” si treba zaslúžiť. Malý potomok potrebuje na začiatok oveľa viac ako len ,, šaša ”, čo na neho hádže opičky. Jasné však je, že Správny otec sa nikdy nevzdáva a pre svojho malého už šéfa urobí aj nemožné, len aby bol úsmev stále na tvári.

Pokračovanie na budúce.

Správny otec